Ako sa Bodkulienka spolu s lentilkami do sveta rozletela
“Deti by najradšej začali tančekom lienok. A bodkovanými rukavičkami. A potom básničkami,” povedala riaditeľka materskej škôlky na Švantnerovej ulici v bratislavskej Dúbravke, pani Gabika.”Jasné, program volia deti,” súhlasili sme všetci naraz-ja za básničky, Saška za obrázky a Petra za svoje detské knižky a aj ako krstná mama Bodkulienky. A tak aj bolo. Pripravený-nepripravený scenár si našiel svoje. Spontánne a veselo. Pani Gabika nás predstavila,-a potom sa predstavovali deti-rozprávka priamo v realite.
Po čarovnom lienkovom tančeku som začala hovoriť básničku o Bodkulienke-po prvých slovách sa škôlkari pridali a odrecitovali celú. Keď som sa pýtala na obľúbenú básničku, v momente zaznelo Ara tára, divy stvára…Čo budem tajiť, zaskočili ma-a všetkých. V dobrom. Je to básnička na ktorej sa asi najviac ‘láme jazýček’. Jeden chlapček z tých, čo sa prihlásili, vyšiel dopredu, začal ju recitovať-a opäť spolu so všetkými ostatnými ju zarecitol bez chybičky. Dievčatko s bodkovanými rukavičkami ‘zahralo’ rozhovor dvoch lienok-išli spolu na kúpalisko a najlepšie im bolo vo vírivke. Uvažovala som, na ktorom kúpalisku je vírivka-a odpoveď bola jasná: na tom, čo je vo fantázii dievčatka. Hoci, spojenie s realitou nechýbalo. Prezradilo mi, že bolo niekde vo vírivke a tam sa jej páčilo-a tak ju zaradila do svojho príbehu a dopriala aj bodkovaným rukavičkám-presnejšie, lienkam. Deti vedeli, že Petra Nagyová-Džerengová prišla spolu s príbehmi z detskej knižky o Kláre-a mátohách, a iglu, a Tity. Čítala im tak akoby takisto bola práve v príbehu-a deti s ňou. Reagovali-smiali sa, zľakli, znovu rozosmiali-príbeh sa im ‘premietal’ rovno na tváričkách. Zas a znova, jej knižky takisto vedia naspamäť vrátane obrázkov ilustrátorky Kataríny Gasko.
A ľahko odhalili, prečo je s nami Peťka takisto-predsa ako krstná mama Bodkulienky. Knižku Bodkulienka rovnako vedeli spamäti nielen básničkami ‘písmenkovo’, ale aj obrázkovo tak ako ju ilustrovala Alexandra L. Kališová. A keby len to-kreslili nielen básničky, čo už v knižke na svete sú, ale aj pokračovanie. Mali sme hádať, ktorá básnička je na obrázku, čo podľa knižky namaľovali. Snažili sme sa všetky tri, ja, Saška aj Peťka. No rovnako úprimné sme pri jednom obrázku priznali-isté si veru nie sme…Keď však chlapček, čo obrázok kreslil prehlásil, že je to Mravček varí…-zrazu nám svitlo. Hoci na obrázku v knižke mravčekovia pre celé mravenisko ešte iba varia v tráve…na chlapčekovom je už rovno mravenisko a mravčekovia tešiaci sa na obed-už je predsa navarený-také jednoduché! Takisto pri pohľade na obrázok so slonom a myškou nám síce bolo jasné, že to bude básnička Ja som veľký, ja som slon…ale obrázok ako v knižke, keď slon ‘sprchuje’ myšku celú od blata-to nebol. Tu boli slon aj myška čistí-a zas sme našťastie nakoniec uspeli, hoci už dávno nie sme škôlkari-to je predsa myška a slon už po sprchovaní, obaja spokojní a umytí!
Keď ilustrátorka Saška ukázala Bodkulienku nakreslenú špeciálne na krst-s farebnými a bielymi bodkami-nie bežnými čiernymi,- a ja som prečítala básničku napísanú na krst o tom, ako si Bodkulienka mení ‘bodky’ z čiernych na farebné, keď má radosť a na biele-keď ide na slávnosť-škôlkari v momente rozpoznali, že sa bude krstiť farebnými lentilkami a nie sú vo veľkom pohári na stole len tak. Krstná mama Peťka popriala Bodkulienke nech sa s dobrými správami, čo prináša, rozletí do celého sveta-a lentilky sa zatiaľ rozleteli-na tácku pod nimi. Na veľký papier na tabuli Saška nakreslila jedným ťahom Bodkulienku, obrysy, a detí ju vymaľovávali-opäť sme sa všetci usmievali. Hoci Saškina špeciálne krstová ňou vyfarbená lienka mala farebné bodky, tá v podaní škôlkarov bola rovno celá viacfarebná a aj každá bodka mala farieb naraz viac.
Fantázia-každá iná, stále krásna a príťažlivá-a zároveň úplne reálna a v našej realite tak vítaná. A asi spojenie fantázie a skutočnosti, čo žijeme, je pre rovnováhu dobrého žitia to dôležité. Kým my to vieme pomenovať slovami a hovoriť o tom, deti to jednoducho majú v sebe. Dar, čo verím-v každom srdci bez ohľadu na číslo veku-trvá. A tak hoci sme sa v škôlke zišli všetci s možno trošku odlišnými číslami veku, podstata, čo trvá, nás zázračne a zároveň aj skutočne-v skutočnosti-spojila. Iná ako skutočne fantazijná nebola ani otázka dievčatka, čo som dostala pri podpisovaní Bodkulienky.”A prečo sa Barborka v knižke, čo ide na motorke, volá Barborka?” -“Lebo také má meno, volá sa Barborka,” hovorím. Cítim, že dievčatko uvažuje…Tak dodám:”A prečo sa ty voláš tak ako sa voláš?”-”Lebo mama mi vymyslela také meno,” hovorí škôlkarka.”Vidíš, asi aj Barborke vymyslela mama také meno, možno…,prosto, volá sa Barborka,”opakujem a zdá sa, že dievčatko začína byť s odpoveďou spokojné.
Možno vyváženie fantázie a skutočnosti nie je vždy jednoduché a nie vždy sa dá ‘chytiť’ na prvý pokus, ale určite ostáva krásne a potrebné. A asi o to ide. Práve toto spojenie nechýba ani v kresbách ilustrátorky Sašky. Hoci je Bodkulienka z krajiny rozprávky, tak ako správna lienka má šesť nožičiek. Či štyri ručičky a dve nožičky? Každopádne, šesť končatín a tak to deti nemýli.”Viete, v niektorých knižkách má lienka štyri a ťažko to potom deťom, keď vidia ako je to naozaj, vysvetľujeme,” dozvedeli sme sa v škôlke. A deti s číslom veku 3 - až tesne pred základnou školou - nám bez jedného slova, len samými sebou pripomenuli a potvrdili: spojenie sna fantázie a čara skutočnej prítomnosti práve teraz je možno to, čo voláme pekný, príjemný, hodnotný a zároveň veselý, radostný život. Nech žije žitý-aj, no nielen v knižke.
Maja Kadlečíková
