....píše sa september 2015, kráčam okolo plotu škôlky a neisto otváram bránku. V ruke zovieram dlaň mojej staršej dcéry, ktorú dnes čaká prvý deň v škôlke. Moje ruky sú studené, žalúdok zovretý a v hlave jediná myšlienka: Silvia, rozplač sa prosím až keď pôjdeš preč. Dcéru odovzdávam, bežím dolu schodmi, počujem jej plač a len ťažko zadržiavam ten svoj. Za bránkou mi začnú tiecť slzy ako hrachy...
Takto nejako si spomínam na náš prvý deň, a možno aj vy, milí rodičia, keď ste svoje deti po prvý raz odviedli do škôlky.
So slzami v očiach – a možno viac našimi ako ich – sme ich nechali v cudzom prostredí, s neznámymi ľuďmi. S obavami, s otázkami v hlave: Zvládne to? Bude plakať? Prijmú ho? Bude šťastné?
Ale v hĺbke srdca sme verili. Verili sme, že naše deti sú v tých najlepších rukách. A nemýlili sme sa.
Po pár dňoch prišli prvé úsmevy, rozžiarené tváre pri odchode zo škôlky, veselé rozprávanie o tom, čo robili, čo sa naučili, čo si nakreslili, s kým sa pohádali a s kým sa udobrili.
Boli tu prvé detské lásky, prvé kamarátstva, prvé hádky a aj prvé veľké zmierenia.
Boli tu oslavy, karnevaly, výlety, divadielka, vystúpenia, básničky a pesničky, ktoré sme si potom všetci doma museli púšťať dookola.
Tu vznikali prvé veľké detské sny a túžby – byť princeznou, hasičom, učiteľkou.
Od môjho prvého otvorenia bránky prešlo 10 rokov. Bránku škôlky otvárali počas tohto obdobia obe moje dcéry, pieseň Dovidenia milá škôlka som počula dnes piaty krát no s istotou viem povedať, že dnes je to naozaj naposledy a tak ako som pred desiatimi rokmi bránku otvorila, príde o pár dní chvíľa, kedy ju moja dcéra a Vaše deti otvoria a zatvoria naposledy.
Desať rokov je veľmi dlhý čas a preto mi dovoľte vysloviť pár slov, ktoré dnes hovorím z úprimného srdca, ktoré chcem venovať Vám, ktorý ste nás počas týchto rokov sprevádzali, niekoho dlhší čas, niekoho kratší ale sprevádzali a pre naše deti ste neboli len pedagógmi či zamestnancami škôlky, ale aj oporou, priateľmi a láskavými sprievodcami ich prvými krokmi mimo domova.
Dovoľte mi, aby som sa Vám všetkým dnes prihovorila ako za seba, tak za všetkých rodičov, s úctou a hlbokou vďačnosťou.
Drahá Gabika,
za dlhé roky, počas ktorých pôsobíte a vediete túto škôlku, ste sa stali nielen jej riaditeľkou, ale aj jej srdcom.
Každý deň ste prichádzali s cieľom, aby toto miesto nebolo len inštitúciou, ale druhým domovom – pre deti, učiteľky, aj nás, rodičov. Vaša práca bola a je oveľa viac než len riadenie a organizácia.
Bola to neviditeľná sieť trpezlivosti, pochopenia a láskavého vedenia, ktorá držala a drží túto škôlku pohromade aj v náročných chvíľach.
Bola to odvaha robiť rozhodnutia, niesť zodpovednosť, stáť za svojím tímom a zároveň byť stále človekom, ktorý vie vypočuť, povzbudiť a objímať nielen deti, ale aj dospelých.
Prišli nové výzvy, nové generácie detí, nové predstavy o vzdelávaní. Ale čo zostávalo rovnaké, boli Vaše hodnoty a jasné smerovanie.
Každé dieťa, ktoré touto škôlkou prešlo, v sebe nesie kúsok z Vašej práce.
Ďakujeme za všetky rozhovory s rodičmi, ktoré ste viedli so snahou pochopiť a s otvoreným srdcom. Ďakujeme za každé dieťa, ktoré ste pohladili pohľadom, povzbudili slovom, prijali s jeho radosťami aj trápeniami.
Ďakujeme za plné kalendáre aktivít, za projekty, za všetko čím ste obohacovali život v škôlke, za to, že bol tak krásne pestrofarebný.
Za to, že ste nikdy nezabudli, pre koho tu ste – pre naše deti.
Drahé pani učiteľky,
vy ste boli tie prvé, ktorým sme odovzdali naše deti – naše najväčšie poklady.
A hoci to bolo niekedy s obavami, s búšiacim srdcom a stisnutým hrdlom, veľmi rýchlo sme zistili, že sú v bezpečí, v láskavých rukách a srdciach, ktoré naozaj bijú pre deti.
Vy ste boli tie, ktoré denne vkladali do našich detí nielen vedomosti, ale aj hodnoty, ktoré si ponesú celý život – slušnosť, úctu, priateľstvo a lásku k svetu okolo seba. Váš úsmev, objatie, láskavé slovo i trpezlivé vysvetľovanie im dodávali pocit istoty, že škôlka je krásnym miestom.
Každé ráno ste ich vítali s úsmevom. Aj vtedy, keď bol možno deň ťažký, keď Vás čakalo veľa povinností, či keď ste mali svoje vlastné starosti.
Boli ste učiteľkami, ktoré pohladili, vypočuli, potichu utreli slzu a vedeli rozosmiať.
Učili ste ich prvé piesne, ukazovali prvé tvary a písmená.
Naučili ste ich, čo znamená kamarátstvo, spolupráca, spravodlivosť a rešpekt.
Pomohli ste im pochopiť svet, ktorý bol pre nich ešte taký veľký.
Boli ste ich útočiskom, keď sa niečo nevydarilo a ich fanúšikmi, keď sa im niečo podarilo.
Byť učiteľkou v škôlke nie je ľahká práca a obzvlášť v dnešnej dobe. Je to poslanie.
A Vy ste ho naplnili do posledného dňa, s každým pohľadom, slovom.
Vieme, že niekedy ste končili deň unavené, možno vyčerpané, ale vždy s pocitom, že ste urobili niečo dobré, niečo čo po vás zostáva.
Pre naše deti budete vždy prvými vzormi, ktoré im ukázali, že svet môže byť dobrý, keď v ňom vládne láska, trpezlivosť a porozumenie.
Ďakujeme, za každé „neboj sa“, za každé „to zvládneš“, za každé „som na teba hrdá“.
Za hodiny plné smiechu, hier, učenia i zvedavosti, ktoré si naše deti ponesú so sebou celý život.
Boli ste pre nich nielen učiteľkami, ale aj druhými mamami.
Ďakujeme, že ste naše deti nielen učili, ale najmä ich ľúbili.
Drahé pani upratovačky,
často ste v tichosti prichádzali a v tichosti odchádzali. Možno ste nestáli v popredí, možno ste sa nerozprávali s deťmi celé hodiny, možno ste neviedli rodičovské združenia.
Vďaka Vám sa deti každý deň ocitli v čistých triedach, voňavých šatniach, ustlaných spálňach, kde si mohli spokojne oddýchnuť.
Možno si deti neuvedomovali, že hoci je Vaša práca tichá, je veľmi dôležitá - mohli ju však cítiť.
Vaša práca je o zodpovednosti, poctivosti a ochote robiť aj to, čo si možno nie každý všimne – ale bez čoho by toto miesto nikdy nemohlo fungovať.
Ďakujeme, že ste tu boli ,že ste deťom pomáhali pri obliekaní, že ste ich počas Covidu čakávali pri vchode a ochotne ich zobrali do triedy, keď my rodičia sme nemohli vojsť dnu.
Vážime si Vašu prácu a možno to nehovoríme často, o to hlasnejšie to chceme povedať dnes. Ďakujeme.
Drahé pani kuchárky,
hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A my vieme, že všetky jedlá boli pripravené s láskou.
Každé ráno ste prichádzali prvé. Keď škôlka ešte spala, vo Vašej kuchyni ticho klopkali varešky a naberačky. Ďakujeme za sladké pondelky, ale aj za chutné nátierky a tým čo nechceli chlebík, dovolili zjesť len kôrky.
Mnohí rodičia so smiechom priznajú, že ich dieťa zjedlo špenát prvýkrát práve v škôlke. A hoci sme sa veľmi snažili, doma sa nám nikdy nepodarilo uvariť ho tak, aby chutil ako v škôlke.
Vaša práca sa neodohrávala pred očami všetkých, ale jej výsledok sa dotýkal každého – každý deň. Ďakujeme za vôňu dobrého jedla, ktorou ste napĺňali túto škôlku.
Drahý Tomáš,
v ženskom kolektíve asi nie je jednoduché byť tým jediným chlapom ale v tomto kolektíve je to myslím o čosi iné.
Ďakujeme, že si každé ráno škôlku otvoril a my sme mohli vojsť a večer ju zasa zatvoril, aby hračky detí nikto neukradol.
Ďakujeme, že si vždy ochotne pomohol, opravil, zavesil, posunul, namontoval, skontroloval, že si pomohol tam, kde nie vždy ženská ruka vládala a že si nás vždy, keď sme sa stretli na dvore vítal s úsmevom.
Naša vďaka patrí aj ľuďom, ktorí tu v tejto chvíli nie sú, no boli súčasťou našich dní strávených na tomto mieste.
Ďakujeme Evičke a tanečnému krúžku, jej energii, ktorú deti milovali a tešili sa na pondelky.
Ďakujeme logopédom, ktorí odviedli kus dobrej práce a pomáhali tam, kde sme si my a jazýčky našich detí nevedeli pomôcť a tiež lektorom anglického jazyka, ktorí dali deťom základy v inom ako materinskom jazyku, ktorý neskôr v živote isto využijú.
Jedno moje špeciálne poďakovanie letí aj do neba k osobe, ktorá bola súčasťou tohto krásneho miesta a kolektívu, a mnohí si určite spomenú: Vieročka moja, verím že sa dnes pozeráš na nás všetkých, s úsmevom a dobrou náladou tebe vlastnou.
Sme takmer na konci, milá naša Švantnerka.
Želáme Ti do ďalších dní, rokov aj generácií len to najlepšie.
Nech zostaneš tým láskavým a bezpečným miestom, kde deti môžu rásť s dôverou, smiať sa, objavovať svet, mýliť sa, aj učiť sa – a kde je detstvo stále plné detskej nevinnosti, radosti a objavovania.
Dnes žijeme v dobe, kde máme takmer všetko –možnosti, technológie, aplikácie, všetko na dosah.
A predsa to najvzácnejšie často nie je vidieť na prvý pohľad – a to je ľudskosť, energia, čas a srdce, ktoré niekto venuje inému.
A práve to každý deň vkladáte do svojej práce Vy všetci, celý kolektív tejto škôlky.
Aj v tejto chvíli, tu niekde na konci si uvedomujeme, koľko trpezlivosti, starostlivosti, empatie a skutočnej lásky ste dávali deťom, ktoré sme Vám každý deň zverili.
Vaša práca ma obrovský význam. Máte v rukách tie najkrehkejšie roky života a vkladáte do nich dobro, ktoré zostáva navždy.
Z celého srdca Vám prajeme, aby ste vo svojej práci vždy cítili uznanie, rešpekt a vďačnosť.
Aby ste vedeli, že ste dôležití – niekedy možno viac, než si dokážete predstaviť.
Celému kolektívu želáme, aby ste si aj naďalej boli navzájom oporou.
Aby ste držali spolu, aj keď prídu náročné dni, aby ste mali spoločný cieľ, ktorým je šťastné dieťa.
Aby ste sa vedeli navzájom pochopiť, podržať, usmiať sa na seba – aj v tichu, aj v zhone.
Pretože práve v porozumení a súdržnosti je skrytá sila tohto krásneho povolania.
Ďakujeme, že ste tu boli pre naše deti, ďakujeme, že naše deti mohli kus ich cesty životom stráviť na tomto mieste.
Veríme, že tu budete aj naďalej – s rovnakým láskavým úsmevom, s trpezlivosťou, s ochotou vypočuť, povzbudiť… jednoducho – s otvoreným srdcom.
Príde september a s ním mnoho nových rodičov a detí, ktorí rovnako ako my, prvýkrát otvoria bránku, zmení sa celá zostava, ale:
AJ KEĎ SA ZMENÍ ZOSTAVA, LÁSKA NA ŠVANTNERKE ZOSTÁVA. VERÍM V TO.
Ďakujeme Vám z celého srdca.
Silvia Pápežová a rodičia
